(úryvok z knihy Filmové miesta na Slovensku)

Slovensko je malou krajinou uprostred Európy, ktorú najlepšie poznáme my sami. Mnoho rokov usilujeme o čo najlepšiu propagáciu, medzinárodný marketing a len občas nám naše renomé vo svete pokazí udalosť, ktorá zahraničné médiá zaujme viac ako čokoľvek ostatné. Strelecký útok v Devínskej Novej Vsi, vražda novinára, únos pomocou vládneho špeciálu, politické excesy… Peter Sagan a jeho športové úspechy nezvládajú vyvažovať všetky hlučné negatívne správy o Slovensku tými pozitívnymi. Z každej cennej medaily na prestížnych športových podujatiach sa raduje celý národ a v kútiku duše dúfame, že nás aj zvyšok sveta vníma ako úspešnú krajinu. Vyrazíte však za hranice a nastáva prekvapenie. Niekde je synonymom Slovenska pre niekoho borovička, inde slivovica. Domorodci v severoafrických dovolenkových krajinách započujú slovenčinu a zvolajú „Jak se maš, heski holky“, pretože ste nepochybne „tourist from Prague“. Pre niektoré americké médiá sme v minulosti boli Slovenija, alebo len akási časť Juhoslávie. Dnes sme pre mnohých zo západu len post  sovietska krajina, ktorá je rozbitá tak, ako to ukázal film Eurotrip (Eurotrip, 2014) a nebezpečná tak, ako vo filme Hostel (Hostel, 2005). Pre domorodcov na Zanzibare či bežných ľudí na ostrove Bali je naším symbolom jednoznačne Hamšík, kým o Chárovi, Tatarovi a Šatanovi, nie to ešte o ľadovom hokeji, nikdy nepočuli.

V rôznych mestách USA žije stále veľká komunita Slovákov alebo potomkov Slovákov. Medzi takými aj úspešná americká spisovateľka Mary Kubica. Avšak je nemožné žiadať od nich, aby vo svete propagovali Slovensko. Keď však ukážete fotografie našich hradov, zámkov, tiesňav či jaskýň japonským turistom, starším americkým cestovateľom, Kórejčanom či Austrálčanom, budú z nich prekvapení. Mnohí z nich si totiž myslia, že v Európe sú štyri slávne hrady. Drakulov hrad v Transylvánii, rozprávkový Neuschwanstein v Nemecku, škótsky Eilean Donan, známy z množstva filmov a samozrejme ten hrad v Disneylande v Paríži. Ako šok pôsobí pre nich zistenie, že slovenské hory a údolia už stáročia strážilo mnoho pevností alebo zistenie, že tzv. krvavá grófka, konkurentka slávneho Drakulu, nie je vymyslená postava dejín. Rovnako je pôsobivý pohľad na Tomášovský výhľad v Slovenskom raji, fotografie Bojnického zámku či pohľad na tzv. ferraty v slovenskej prírode. Aj takýmito miestami sa dokážeme zapísať do pamäte neznalých turistov a ignorantov, ktorí absolvujú spoznávanie Bratislavy ako povinnú jazdu okolia Viedne. Tam pre nich Slovensko končí. Nedokážeme sa predať a vytvárať symboly, ktoré by nás mohli propagovať a spájať aj inde vo svete.

Švajčiari majú svoje syry a hodinky, Taliani víno a pizzu, Španieli toreadorov, tango a kvantum ďalších symbolov. Nemci majú svoj októbrový festival, pivo a klobásky, Rusi zase matriošky, vodku, baranicu a Poliaci „krówki“. Pre svet je Slovensko Sagan a Hamšík. Nedarí sa nám však ponúkať turistom nejaký produkt, hoci záujem o Slovensko rastie. Máme naozaj veľa krás, pamiatok, ako aj prírodných jedinečných scenérií. V mnohých lokalitách však nefungujú služby, neovládame jazyk, turistom chýbajú informácie, nič sa nedozvedia a hoci o sebe hovoríme ako o národe pohostinnom, nie je to vždy celkom tak. Otváracie hodiny sú u nás striktné a nájdeme miesta, kde sa neoplatí ani pýtať na cestu. Máme stovky hradov a zámkov, nádherných miest, regionálnych ojedinelostí, rarít a zvyklostí, avšak keď máme prezentovať Slovensko niečím jedinečným, ponúkame halušky, ktoré pre cudzincov nevyzerajú a ani nevoňajú vábne.

Slovensko je však viac ako len halušky, dokonca viac ako len Bratislava a „Haj Tatras“. Príležitosti na rozvoj turizmu sa tu hľadajú len sporadicky a pre filmový turizmus takmer vôbec. Film však môže ukrývať niečo známe v neznámej krajine. Niečo, čo zahraničný turista dôverne pozná a spája si s určitým úspechom, prípadne aj s „hollywoodskymi“ menami. Filmové miesta majú vo svete svoju osobitnú cieľovú skupinu nadšencov pre film a cestovanie súčasne. Rovnako láka aj samostatné skupiny bez prímesi tej druhej. Veď aj na pobrežie Írska vyrážajú Slováci, ktorých bežne nič neprinúti cestovať. Avšak vidieť miesta zo scén seriálu Game of Thrones je vec životnej potreby. Aj filmový turizmus je teda cesta, ako zaujať určitú skupinu cestovateľov, hoci stále akoby ani neexistoval. Diela kinematografie dokážu ničiť, ale aj zachraňovať. Veď svoje by o tom vedeli rozprávať obyvatelia Hoštic u Volyně, thajskí organizátori výletov na Ko Phi Phi Lee, rovnako ako ľudia v českej obci Dalešice, ktorá by bez filmu Postřižiny nemala to, čo má dnes. Slovensko v súčasnosti na film aktívne láka najmä do obce Nová Lehota a aj to nie pre film, ale televízny seriál. Horná Dolná obec preslávila viac ako iránsky film The Green Ashes z roku 1994, ktorý samozrejme nemal pre Slovensko až taký význam. A pritom stále nespomíname samotné nakrúcanie a prilákanie filmárov, ktorí pri natáčaní nechávajú v krajine milióny eur alebo dolárov. Skutočné milióny. Nezabudnuteľné zamestnanie dostávajú vodiči, pomocníci, stavitelia kulís a uplatnenie nájdu aj historické remeslá, zberatelia veteránov, šermiari atď.

V počte nakrútených filmov sa Slovensko nedokáže vyrovnať nielen susednej Českej republike, ale ani Maďarsku. Základom pre úspech Slovenska a zvýšenie jeho atraktivity sú štátne dotácie, úľavy alebo viac aktivity na úrovni organizácií, filmových spoločností a propagácie Slovenska tak, aby si ho všimli slávne mená produkujúce film. Alebo práve skauti vyhľadávajúci lokácie pre film. Stránka www.filmcommission.sk venovaná prezentácii Slovenska filmárom s informáciami o možnom postupe a finančnej pomoci od Ministerstva kultúry SR sa spamätala až koncom roka 2008. Dovtedy Slovensko tápalo v tme a zostávalo prehliadané aj u tých, ktorí o Slovensku mohli uvažovať pri jeho skúmaní „na diaľku“. Dnes prostredníctvom nej podporuje filmovú tvorbu, jasnými a prehľadnými informáciami, novinkami a prístupnosťou približuje Slovensko viac než kedykoľvek predtým.

Slovensko je síce malá krajina, no neobyčajne bohatá na rôznorodé prírodné scenérie, výhľady, údolia, krasové útvary, ale aj lokality, v ktorých je kľúčová architektúra. Práve dobové ulice, staré domy, prípadne stavby pripravené na demoláciu, môžu osloviť filmových agentov a režisérov pre konkrétne scény v ich pripravovanom filme. Slovensko po páde socializmu dokázalo niekoľkokrát zaujať filmových tvorcov zo zahraničia a vďaka skúseným architektom a staviteľom filmových kulís sa sem opakovane vrátili. Aj to svedčí o atraktivite našich miest, ktorým v rozvoji chýba len väčšia propagácia vo filmovom priemysle a spolupráca pri ďalších filmových projektoch. Stále sme však v porovnaní s okolitými krajinami výrazne pozadu pre absenciu technického zázemia v podobe vybavených a prístupných ateliérov, ako aj počtom ihneď pripravených skúsených ľudí vyťažených len prípravou filmovej scény. Dôvodom, pre ktorý dokázalo Slovensko obstáť v technologicky aj logisticky vyspelejšej konkurencii iných krajín, je prítomnosť historických objektov, unikátnej rôznorodosti prírodných scenérií a typov krajiny. V neposlednom rade tvorí atraktivitu pre zahraničné filmové štúdiá prítomnosť konkrétnych ľudí a ich skúsenosti. Ak by sme hovorili o staviteľoch filmových kulís, osobnosťou v tomto smere je Jozef Mičo z Terchovej a ľudia okolo neho. Tí vytvorili stredoveký Londýn v Príbehu rytiera, kulisy a objekty v Dračom srdci, dom vo filme Kuře melancholik a ešte scény mnohých ďalších filmov. Aj takéto talenty a schopnosti vytvárajú zázemie pre ďalšie projekty.

Filmový turizmus nie je riešenie, ako zachrániť regióny bez turizmu a atrakcií. Je len možnosťou, s ktorou by sme mali počítať, vytvárať pre ňu podmienky a najmä chápať filmový turizmus inak ako doteraz. Niekoľko rokov v cestovnej kancelárií, na marketingových pozíciách, v médiách, ako aj priamo v spolupráci s hotelmi a ľuďmi v cestovnom ruchu na Slovensku mi prinieslo dôležité poznatky. Filmový turizmus je u nás chápaný ako rozprávka. Niečo, čo nejestvuje a nie je preto brané vážne. Napriek tomu, že existujú miesta ako české Hoštice u Volyně, Oravský hrad a Bojnice, známe z množstva rozprávok a filmov. Alebo všetkým dobre známe miesta v Chorvátsku spojené s Winnetouom. Je zvláštne, že pri výraznom filmovom turizme, ktorý sa s Winnetouom spája, bol v posledných rokoch ešte stále považovaný medzi odborníkmi (ako aj v cestovných kanceláriách na Slovensku) za mýtus, alebo len vedľajší poddruh turizmu popri klasickom plážovom turizme. Možno však, že myšlienka o existencii tohto druhu turizmu na našom malom Slovensku potrebuje len nakopnúť…

Tomáš Galierik